Maxima Gali


Vlastní tvorbu recenzentky můžete vidět na jejích webových stránkách.

od dalších autorů

Titulní strana HINT

Mark Haddon
Čudná príhoda so psom uprostred noci. [The Curious Incident of the Dog in the Night-Time]

Nakl. údaje: Vydavateľstvo Ikar, a.s. Bratislava, v edícii EDEON, 2004
ISBN 8055108145 (váz.)

Ešte stále som sa nezbavila obáv, a tak ich mám aj teraz a neodpustím si neasertívne poznámky. Rovnako ako mi stále vychádza percentuálne vyšší podiel dôvodov prečo nežiť, ako prečo žiť. S tým momentálne nič nenarobím, tej pliagy sa tak ľahko nezbavím a možno pravdivejšie použiť slovko nikdy namiesto slovíčok tak ľahko. Čím hodnotnejšiu knihu (pre mňa, ako inak) predkladám čitateľovi, tým väčší strach. Ale neviem z čoho. Neviem to dôkladne logicky zdôvodniť, ako hrdina knihy, autistický chlapec, Christopher. Strach je u mňa tiež akousi záhadnou konštantnou. Povolanejšia som stále viac a viac, i keď sa to hýbe v malilinkatých rozmeroch, avšak niekde z opačnej strany strach narastá. Christopherova rovnica strachu znie:

strach celkový » strach neznáme miesto x strach blízkosť otca » konštanta

Momentálne sa bojím exťáka. Prekáža mu, že chcem písať. Vykrikuje, že mi vyhodí počítač. Mám z neho strach. Aj Christopher mal strach, že ho zabije vlastný otec, úplne logicky... Neviem, čo mi môže exťák skutočne urobiť, či je naozaj reálne schopný vyhodiť počítač, ale môj mozog to nezvláda a mám strach. Jedno si uvedomujem. Ak sa idem sťažovať na úrady že je zle, rovnako mi nerozumejú, ako nerozumeli policajti Christopherovi. My dvaja s Christopherom žijeme v inom svete. Vo svete presných rovníc, príliš vzdialených od nestáleho bežného života. Vyhodiť počítač znamená vyhodiť počítač. Prečo niekto hovorí také vety, ak to toto neznamená? Rozhodla som sa, že radšej budem písať a báť sa exťáka, lebo som už dlho nepísala a bojím sa depresie.
Nebojím sa, že nie som povolaná. Zo zásady si vyberám len tie veci, na ktoré sa cítim povolaná. Teda aj na recenziu tejto knihy. A písať recenziu na knihu, kde sa človek cíti povolaný, to je ako dovolenka na Tahity: vzrušenie, more, horúco, hudba, láska a k tomu všetkému úplná fantázia, lebo realita je taká, že na Tahity som nikdy nevidela.
Povolaná som, lebo príbeh sa ma dotýka na miestach, na ktorých sa ma ešte žiadny doteraz čítaný príbeh nedotýkal.
Ani mňa sa ľudia nesmeli dotýkať, rovnako, ako sa nesmeli dotýkať Christophera. Raz ma chcela na rukách držať vychovávateľka v škôlke. Trhala som sa jej, snažila utiecť, a keď to nešlo, lebo ma chytila silno, tak som použila slová: ty si piča..., normálne som takto vôbec nehovorila, ale to jediné sa mi zdalo, že zaberie. Nezabralo a hrozný pocit porážky som dlho, predlho cítila hlboko v sebe. Oproti Christopherovi môj nedotyk bol opačne orientovaný. Kým u neho platilo: čím cudzejší človek, tým nebezpečnejší dotyk, u mňa to bolo naopak, čím bližší človek, tým nebezpečnejší dotyk. Matka sa ma nemohla dotýkať vôbec, a to ani v dospelosti, kedy som si na dotyky ostatných ako tak zvykla.

Policajt ma chytil za ruku a vytiahol hore.
Nepáčilo sa mi, že sa ma dotkol.
A tak som ho udrel.

I keď sa mi zdá, že pre Christophera je vzťah k rodičom rovnako nedobrý, ako bol nedobrý vzťah mňa k mojim rodičom, trochu mu závidím, že sa našli rituály, kde si ako tak s rodičmi rozumel a že jeho rodičia sa snažili.

„Christopher, chcela by som ťa držať za ruku. Dovoľ mi to. Iba raz. Urobíš to pre mňa? Nebudem ťa držať pevne,“ a natiahla ruku.
„Nemám rád, keď ma ľudia držia za ruku.“
Stiahla ruku a povedala: „Nie. Okej. To nič.“

Vedeli, že je chorý a pri všetkej ľudskosti, boli normálni, žiadni špeciálne nadaní, aby hrdinsky vedeli viesť život s chorým chlapcom, snažili sa, aj keď zo strany chlapca robili obrovské chyby. Chlapec ich snahu nechápal, rovnako, ako som ja nechápala a ani nevidela a ani nevedela nestranne zachytiť snahu našich. Boli strašní klamári, moji rodičia nikdy nepochopili, že nemajú klamať (minimálne predo mnou) a klamali a furt a tak strašne to všetko sťažovali. A samozrejme sa nikdy neospravedlňovali za dotyky, ktoré mi nerobili dobre.

... A otec mi klamal.
Usilovne som rozmýšľal, či existuje nejaké vysvetlenie, ale na žiadne som neprišiel. Potom som už nemohol ani rozmýšľať, lebo mi mozog prestal normálne fungovať.
Krútila sa mi hlava. Ako keby sa zrazu rozhojdala, ako keby som bol na streche veľmi vysokého domu a ten dom sa kýval dopredu a dozadu v silnom vetre (aj toto je prirovnanie). Ale vedel som, že izba sa nemôže kývať dopredu a dozadu, takže to muselo byť niečo v mojej hlave.

Ešte aj tu matematiku milujem, rovnako, ako Christopher. A milujem aj ten jemný Haddonovský humor.

A riešenie tohto zadania znamená nájsť trojuholník, ktorého strany nie sú n2 + 1, n2 – 1 2n (kde n >1) a je pravouhlý.

Nemám žiaden autizmus. Preto sa domnievam, že mnohé veci možno vôbec nesúvisia s chorobou, i keď na prvý pohľad je choroba chlapca kľúčovou zápletkou.

No a ešte sa patrí pridať smajlíkov, aspoň dvoch, čo sú ľahko dostupné vo Word-e:

- Christopher vedel, že to znamená „veselý“
- Christopher vedel, že to znamená „smutný“ a tak sa cítil, keď našiel mŕtveho psa.

A pre tých, čo ich zaujíma to, čo mňa v knihách skôr nezaujíma a chápem to ako prostriedok na odovzdanie myšlienok:
Jeden mladý autistický chlapec, so zameraním na matematiku, je okolnosťami svojej choroby donútený cestovať za matkou, ktorá ho opustila a tak nejako sa naspäť spojí rodina. Dejovosť je v knihe vedľajšia, podstatné je psychologické podanie vnímania sveta autistu a vnímania autistu svetom. Autor podáva príbeh cez chlapca, nevšedným prístupom. Nie je to o slzách a utrpení, príbeh skôr pôsobí úsmevne, pričom je doplnený zaujímavosťami z matematiky (aj pre laikov). Autor pracoval s deťmi (aj s dospelými) s duševnými a fyzickými hendikepmi, čo dáva záruku kvalitne odvedenej práce.
(26.7.2007)
Autorka recenzie: Maxima Gali