Pro hledání na stránce stiskněte Ctrl+F

Maxima Gali


Vlastní tvorbu recenzentky můžete vidět na jejích webových stránkách.
od dalších autorů


Titulní strana HINT

Červené dlaždice
Filip Sklenář
Nakladatelství Agave, 2005
ISBN 80-86160-91-2 (váz.)

Neznášači osobných výlevov pokračujte v čítaní od ***.

Tento odsek mnohé napovie „mnepodobným“ a pomôže zorientovať sa, či knihu čítať, teda čítať, lebo mnepodobní sa takto zorientujú. Všetci máme nejaký život. Všetci sa nejako s nejakým tým krížom ťaháme ku svojmu koncu. A neraz som počula, že všetkým sa nám zdá, že to práve my máme najťažšie. Nedá sa spočítať, koľko dní mi trepalo hlavou, aké nepredstaviteľne ťažké to mám ja. Darmo mi niekto rozprával o iných rodinných apokalypsách, moja rodina hrala prím. Okrem tohto faktu ma napadlo, že podstata mojej rodiny sa vlastne ani nedá perom zachytiť. Nikto tomu nemôže vôbec rozumieť. A naraz tu mám knižku, áno, treba si niektoré veci odmyslieť, napríklad:
  • treba si odmyslieť drogy, i keď môžem povedať, okrajovo sa našej rodiny dotkli

  • treba si odmyslieť pritvrdý sex, pretože výchova našich viedla skôr k puritánstvu, rozhodne nie k voľnému a už vôbec nie k slobodnému sexu

  • treba sústredenosť na náboženstvo presústrediť na výstavbu socializmu – v rámci socialistických ideálov napríklad deti našej rodinky mali obmedzené návštevy kina, lebo vraj kino má stáť korunu, takže keď cena nabehla na sedem korún, bolo by podporovaním buržoáznych manierov pustiť tam svoje deti a takto náležite nám to bolo vtĺkané do hlavy, čo na tom, že svet sa točil po svojom

  • a ak už sme si tieto veci odmysleli:

    *** Máme tu šialenú, ale reálnu rodinu. Otca dlaždičkára, s presne vymedzeným tým najsprávnejším, nikdy sa nemýliacim myslením, matku majúcu svojho dlaždičkového boha, ktorého nemožno ničím nepodstatným zaťažovať a deti, ktoré sa snáď do tohto dokonalého smiešneho klbka priplietli akoby celkom omylom, až na plánovaného „vyvoleného“, ktorý prestane skákať po namaľovaných dlaždičkách a celé to papierové hniezdočko nehanebne zhodí na špinavú zem. Najdôležitejšia línia detí vo vzťahu k rodičom a naopak je len jedna a principiálna:

    Jenom aby děti nedělali problémy

    čo dáva tušiť, ako sa asi línia premietne do skutočnosti. A už je iba na povahe jednotlivých detí, ktoré sa z toho ako vyzuje, či nevyzuje. Že majster dlaždičkár dopadne ako dlaždičkár, to už nie je o povahe človeka, to sú už tvrdé dlaždicové zákony.

    ...kratučká ukážka „fungujúceho“ vzťahu matka - dcéra
    „Tak poslouchej. Poslali jsme tě studovat, abys vystudovala, ne aby se z tebe stala, já nevím co...“ vyštěkla opět Marie Sýkorová. „Kurva?“ vytřeštila oči Marcela a přestala chodit. „Ty jsi chtěla říct kurva!“

    Forma, vonkajší, na rýchlo sa tlačiaci dej, je klasický štvorec, dnes donekonečna podávaný v rôznych televíznych a knižných podobách – rodina, náboženstvo, sex, drogy. Pri klasickom štvorci je dosť zložité zaujať, už to ide, ako by sme ľudovo povedali, hore krkom. Autor však vsadil na otvorenosť. To je to, čo nikdy nemôže sklamať. Jedna polovica čitateľov knihu v rozčúlení, či s nechuťou zahodí po prvých stranách, druhá neľutuje, že ju prečítala. Vlažný postoj k nej rozhodne nepasuje.
    Z vnútornej strany pohľadu kniha zachytáva premyslený nalajnovaný scenár života, ktorý pod tlakom zákona slobody a odporu vytvorí ostrú strunu s krikľavými tónmi a zanecháva trvalé rezné rany na tele aj v duši všetkých zúčastnených.

    Jednu vec, ktorá je v knihe zastúpená nemalým percentom, nemôžem obísť.
    Ukážka, prečo:
    Když je otevřel, uviděl vyšpulený zadek dívky a bratrance, který už seděl na okraji postele a soustředěně do dívky zasouval dva prsty. Pomalu tam, pomalu zpět. Roman se začínal bát, že se každou chvíli udělá do kalhot.

    Pri čítaní ma napadalo, či takto podaná kniha môže čitateľovi uškodiť, či ho môže zviesť na „zlé chodníčky“, byť pre čitateľa pokušiteľom. Pretože v knihe je celkom vážne na niekoľkých stranách tvrdé porno. Toto je iba laický názor, ktorý nie je ničím odborným podložený: mám dojem, že kniha môže uškodiť, že nepatrí do rúk dospievajúcej mládeže a už vôbec nie do rúk detí do dvanásť rokov. Domnievam sa, že by som takú knihu v dvanástich možno čítala, ale ostal by vo mne pocit hnusu zo sexu, v pätnástich by som knihu nečítala, v osemnástich by som to prečítala a asi by som sa s tým aj niekomu pochválila a niekomu ju aj odporučila, v tridsiatich by ma to opäť nezaujalo a dnes?

    Je to na môj vkus kvalitné psychologicky prepracované dielo, napísané s ľahkosťou, s humorom, má to pútavé dialógy (napríklad hneď v úvode „honziáda“ muža v Non-stop bar Joker-i), má to rozpitvané vnútorné monológy, má to časti, kde človek žobre o pomoc a kde narazí na najchladnejšiu skalu, na ktorú sa naraziť dalo, kde bolí srdce a tečú slzy.

    Ukážka ľahkého humoru:

    ... „A co to vlastně znamená?“ ozval se třídní rebel.
    „To znamená, že když má sloveso u sebe ve čtvrtém pádu,“ vysvětlovala kantorka, „je osobní zájmeno...“
    „To vím, to už mám napsané, ale CO to znamená? Já tomu prostě nerozumím!“
    „Ty věčně něčemu nerozumíš, Patriku. Kdybys pořádně poslouchal... Všichni tomu rozumí, jenom ty ne.“
    „Nikdo tomu nerozumí,“ nedal se vzbouřenec. „Vůbec nikdo tomu nerozumí.“
    „To se nemůžeš divit, že ničemu nerozumíš, když si nevedeš zápisky. Kde máš podtržený nadpis....

    Ukážka vnútornej pitvy:
    Ale pohled Ludvíka Sýkory mířil skrz Romana dále, Ludvík Sýkora mluvil se třetí osobou, která se nacházela v jeho mysli. Osoba neexistující, každý den jiná, a přece pro Ludvíka Sýkoru téměř hmatatelná, skutečně hmatatelná v podobě Romana. „Co jsme učinili nejmenšímu z nás, nejopovrhovanějšímu, to jsme učinili tobě,“ mluvil Ludvík Sýkora se svým Bohem. „Jak bych tě mohl nechat a opustit...

    Výrok:
    Lidé se domnívají, že mají svobodnou vůli nadřazenou svým vášním jen proto, že se nikdy neocitli v situaci, která by tuto jejich iluzorní svobodu prověřila.

    Náhodne vybraný text (t.j. - otvoriť stranu a zabodnúť prst):
    Jan se roztřásl a celý se schoulil v křesle. Dal si kolena pod bradu. Najednou mu něco bylo líto. Velmi líto.

    Myslím, že hlavnú myšlienku vystihol sám autor na začiatku, zbytočne vymýšľať niečo iné:

    Věnuji ji všem lidem zlým i dobrým – nemorálním i moralistům, protože druzí na svém stavu nemají zásluhu, stejně jako první vinu.

    Niekto možno sex a drogy položené na stôl farára pojme ako dobrodružstvo, určitú senzáciu v tomto smere. Mne to skôr evokuje fakt, že je úplne jedno, v ktorej škatuľke človek prebýva, komplexnosť života, toho dobrého, aj toho zlého, sa podľa škatúľ nenadeľuje.
    (2.5.2006)
    Autorka recenzie: Maxima Gali

    Odkazy vekov : Hľadanie stratených rukopisov a pamiatok (Testaments of Time)
    Leo Deuel
    Slovenský spisovateľ, vydavateľstvo zväzu slovenských spisovateľov, v edícii SPKK, 1969
    preložil Viktor Krupa

    Skôr, ako čokoľvek napíšem, aby sa moje mne tak typické nevyberané spôsoby nedotkli vážnosti knihy, treba upozorniť, že kniha svojou podstatou vzdáva úctu bádateľom, historikom, archeológom, antikvárom, paleografom filológom, bibliofilom.... atď, čo sa dá prečítať v poďakovaní autora na konci knihy a čo musím aj potvrdiť, že je pravdou.

    Na knihe sa pracovalo niekoľko rokov za výdatnej pomoci odborných pomáhačov, pričom samotný autor nemohol byť v danej problematike len tak hocijaký laik.

    Štylisticky ide o faktografickú jemne humorne spracovanú vecičku. Mne v pamäti utkvel iba jeden častejšie používaný výraz (okrem odborných termínov ako papyrus, kláštor, geniza...) obľúbený buď autorom, alebo prekladateľom: štipľavo povedal, štipľavo poznamenal...

    Renesančná predohra, ako spomienka na historických naháňačov historických písomností (Petrarca, Poggio Bracciolini, ...), slúži na odradenie nepriateľov faktov. Žiaľ, celá prvá kapitola sa mi zliala do textu typu:
    Bolo mu ľúto, žialil za tým a tým (lebo chcel nájsť text x, namiesto toho našiel text y a šiel za tým do miest a, b, c, d... a keby išiel do e, možno by to našiel). Vnímavejší čitateľ ocení prácu zachraňovačov originálov, prípadne neskorších prepisov takých významných autorov, ako sú: Cicero, Tacitus, Livius, a pod. Áno, bolo tam aj niekoľko snáď zaujímavých vecí, pre chudáka so zlou pamäťou, poskytujúcich oporu na prehryzovanie. Pravda je ale taká, že ku koncu predohry som už nevládala čítať, preskakovala som vety a ani neviem, čo ma primälo: dám knihe ešte šancu.

    Musím sa pochváliť – pokračovať v čítaní nebol zlý tip. Papyrusom začal kvalitný, ničím nezameniteľný humor zachytávajúci skutočnosť naháňania popísaných papierov v živších farbách. Stránku za stránkou sa hromadili perličky jedna za druhou, nezaostávajúce za kvalitami magistra Kellyho z filmu Cisárov pekár a pekárov cisár, ani za alchymistickým výkonom paprťála, paprťála. Spomeniem aspoň jednu vetu približujúcu atmosféru:
    Skutočne, ako sme už povedali, nejestvuje natoľko hlúpa myšlienka, aby nenašla svojho zástupcu v niektorom vedátorovi alebo intelektuálovi.
    Kto sa chce dozvedieť, ako všelijako sa robili čary - máry s papyrusom, ako sa „dobývali“ texty, t.j. likvidovali rôznou rýchlosťou, obrazne povedané od niekoľkých za hodinu po jeden za niekoľko rokov, tomu sa oplatí zahĺbiť sa.

    Mimo množstvo nahustených faktov ide o čítanie plné dobrodružných výprav za pamiatkami do púští, jaskýň, synagóg, do zložitého politického systému zabraňujúcemu robiť veci normálne, do... smetísk. Zistíme, že papyrusy sa nevyhli módnym trendom a nevyhli sa ani funkcii obalovej techniky, že pre bádateľov nebola dôležitá iba znalosť jazykov, ale aj diplomacia a napríklad aj dobrý nos na nasmerovanie ku vzácnemu smetisku. A narazíme tu tiež na dobré, či menej dobré, ale prepotrebné medziľudské vzťahy. Dozvieme sa, kam až človek vie zájsť v snahe dostať šancu skúmať veci, na ktoré chce nájsť odpoveď, že neváha cez klamstvá podkopať si svoju vlastnú povesť a tým aj znevážiť svoj vlastný výskum, ak by na ňom aj bolo niečo pravdy.

    Kniha zdanlivo nevďačná pre nemilovníkov histórie sa spôsobom podania a kvalitou výberu stáva zábavou. Poskytne čitateľom vecný výklad bežne rozšírených a fantáziou poprepletaných zaujímavosti medzi ľuďmi na Zemi (ako sú techtle – mechtle okolo zvitkov od Mŕtveho mora), ako aj výklad zaujímavosti menej propagovaných, ktoré neraz vyvolávajú úsmev. Pritom sa autor vyhýba ovplyvňovaniu čitateľa, snaží sa každú vec podať z rôznych uhlov pohľadu.

    Ako ukážku citujem jeden z citovaných listov (Egypt, rok neviem identifikovať, v tej časti knihy sa spomína rok 182, ale aj rok 237, môže to byť aj viac):

    Theon Theonovi, svojmu otcovi, pozdrav. Bolo to od teba také milé, že si ma nezobral do mesta! Ak ma nezoberieš do Alexandrie, nenapíšem ti, nebudem sa s tebou rozprávať, ani ti nebudem žičiť zdravie. A ak pôjdeš do Alexandrie, nepodám ti ruku, ani ťa už nepozdravím. Ak ma nevezmeš so sebou, veru to urobím. Mama povedala Archelaovi: „Ide mi na nervy, nech zmizne!“. Och, bolo to také milé od teba, že si mi poslal dar! – Aká krása! – samé ťaľafatky! Dali sme sa oklamať v ten deň, dvanásteho, keď si odchádzal. Prosím ťa, pošli po mňa. Ak to neurobíš, nebudem jesť, ani piť. Aby si vedel! Modlím sa za tvoje zdravie.

    (4.4.2006)
    Autorka recenzie: Maxima Gali

    TOPlist