Václav Pankovčín



Recenzi od Václava Pankovčína uvádíme na žádost jednoho z překladatelů knihy pana C. R. Sinclaira. Svolení pana Pankovčína si bohužel již vyžádat nemůžeme. Životopis Václava Pankovčína.

od dalších autorů

Titulní strana HINT

Francis Scott Fitzgerald
Prasklina [Crack-up]

Nakl. údaje: Praha : X-Egem, 1995
ISBN 80-85395-80-0 (váz.)

V zbierke Prasklina (vo veľmi dobrom českom preklade) sú zozbierané autobiografické eseje - poviedky Francisa S. Fitzgeralda, jedného z najvýznamnejších autorov USA medzivojnového obdobia, zaraďovaného medzi spisovateľov stratenej generácie. Písal ich na sklonku kariéry, v časoch najväčšej psychickej a fyzickej krízy. Druhú časť tvoria literárne poznámky a zápisky, ktoré sú samé osebe skvelou skratkovitou literatúrou a čítajú sa aspoň tak dobre ako Fitzgeraldove romány a poviedky. V ôsmich autobiografických prózach naplno odhaľuje svoje vnútro. Z textov ako ihly trčia špičky tráum, ktoré ho prenasledujú a zožierajú celý život (napríklad, že nikdy nehral futbal za Princetonskú univerzitu, alebo nebojoval v 1. svetovej vojne). Každá z esejí dokazuje, že slávny, Američanmi obdivovaný spisovateľ, bol duševne nevyrovnaný, zakomplexovaný človek, ktorý nenávidel všetkých a všetko, trpeldepresiami, nespavosťou a ďalšími neduhmi a jeho jedinou úľavou bol únik do alkoholického opojenia či do neexistujúceho sveta stále sa opakujúcich predstáv. Napríklad v eseji Ozvěny jazzového věku spomína na 20. roky - s riadnou dávkou nostalgie. Amerika objavila džez - a objavili ho mladí. Džez prináša eufóriu, z ktorej po čase všetci (a najmä Fitzgerald) vytriezvejú. Uvoľnenie mravov, boom neviazanosti v sexe a v pijatike šokuje aj samotných mladých, pričom striebrovlasé ženy a starí muži ušľachtilých mravov sa falošne utešujú, že vyrastá bezproblémová generácia. Problém džezového veku je však problémom boja generácií, pričom tá mladšia sa derie na svet nespútane a bezočivo. Trvá jedenásť rokov, kým 35-ročný Fitzgerald môže s určitosťou napísať, že "nám, kteří jsme byli tehdy mladí, připadalo všechno růžové a romantické, protože už nikdy v životě nebudeme tak dychtivě zkoumat svůj svět jako tehdy". V ústrednej eseji Prasklina podrobne analyzuje svoj fyzický i duševný stav. Katastrofa prichádza pomaly a človek jej príchod necíti. Esej je spoveďou umierajúceho človeka - spisovateľa. Fitzgerald akoby už pri jej písaní cítil neodvratnú blízkosť smrti (zomrel o štyri roky - v roku 1940 - na infarkt). Jedného dňa v sebe objavuje prasklinu, ktorá ho vnútorne už dlhší čas rozkladá. Podlieha depresiám a skepticizmu, prestáva veriť ľuďom i literatúre. Napísaním Praskliny sám Fitzgerald pred čitateľom rúca idol úspešného autora a vytvára obraz ľudskej trosky, ktorá už dávno prehrala svoj duševný boj. Svoj stav prirovnáva k prasknutému tanieru, ktorý už nedáte do rúry ani do drezu k ostatným. Je dobrý ešte tak na uloženie zvyškov jedla na noc do chladničky... Treba to rozhodne prečítať - ak ste napríklad čítali (alebo aj nečítali) VeľkéhoGatsbyho, Nežná je noc či hociktorú z poviedok F. S. Fitzgeralda. A ak spisovateľa, čo v sebe nosil prasklinu, chcete spoznať lepšie a bližšie, a niečo s ním pri čítaní aj prežiť.
23.7.1996

Autor recenze: Václav Pankovčín